paragliVojto

Autor: “Vojtech”    

Pred 24 rokmi mi bola diagnostikovaná roztrúsená skleróza so všetkými dôsledkami, ktoré mi to prinieslo. Asi pred pätnástimi rokmi som mal silný atak, nemohol som chodiť. Cez okno som pozoroval, ako sa nad Krupkou celé hodiny vznášajú paraglajdisti. V spomienkach som sa preniesol do študentských rokov, keď som z „Anduly“ skákal s padákom. Sedel sem na sedačke, Andula si pomrmlávala svoju monotónnu melódiu a po každom okruhu niekto opustil jej palubu. Potom prišiel rad na mňa, stál som vo dverách vyklonený do priestoru a videl tú nádheru – zámok Smolenice, v diaľke Trnavu a pod nohami zelené letisko obklopené žltými lánmi repky olejnej. Potom nasledoval jeden krok a ja som klesal priestorom ako na nejakej obrovskej hojdačke. Nasledoval pohľad hore na otvorený padák. To bola nádhera, to úžasné ticho, voľnosť a sloboda. Spomínam si, ako som z plného hrdla zvolal: „Bože, to je nádhera.“ A teraz cítim bezmocnosť. Po čase atak pominul, do rúk sa mi dostal článok z časopisu Reader’s Digest Výber: „Charlieho sen o lietaní.“ Bol tam opísaný príbeh jedného papagája kakadu, ktorému zmrzačili letky, a tak nemohol urobiť to, čo je pre vtáka prirodzené, vzlietnuť a lietať. Charlie to vyriešil po svojom, pomocou pazúrikov a zobáka vyliezol na strom a potom sa vrhol dolu, roztiahol krídla a plachtil na zem. 
    Charlie bol, a stále mi je vzorom. Rozhodol som sa, že budem lietať na paraglajde. Nebolo to vôbec ľahké, byrokracia bola väčší problém než samotná RS-ka. Chcel som lietať legálne a na to som potreboval schválenie od lekára. Zatelefonoval som jednej pani doktorke v Prahe a objasnil svoju túžbu a problém. Dostal som odpoveď, že je to celkom reálne. Nadšený som prišiel na vyšetrenie, zaplatil poplatok i s pekným tringeltom. Pani doktorka urobila vyšetrenia a potom hneď „otočila“, že predsa mám tú eresku a to si ona na svedomie nezoberie. Dodala: „Vyšetrenie som však urobila a peniaze vám, samozrejme, nevrátim.“ Nezmohol som sa ani na slovo, len som počul, ako za mnou zavolala: „Skúste to v Ústave leteckého zdravotníctva.“ Bol som veľmi sklamaný, ale jej radu som poslúchol. Na neurológii Ústavu leteckého zdravotníctva som stretol skvelého človeka, fanúšika pre lietanie, leteckého lekára MUDr. Novotného, ktorý pre mňa pochopenie mal, dal mi výnimku na jeden rok. Mohol som si legálne urobiť výcvik na paraglajding. Asi rok po tom ataku som vzlietol zo Skalky v Beskydách, podo mnou letel nejaký dravý vták a ja som s ním točil svoju prvú termiku. Zistil som zaujímavú vec: ereska má strach z výšky, keď vzlietnem, tak si v strachu zalezie niekam pod zadok do záložného padáka a pripomenie sa mi až pri pristávaní, keď pristávam podobne ako Charlie, on na všetkých troch pazúroch a zobáku a ja často na všetkých štyroch. Milujem paraglajding, lietal som v Alpách v Rakúsku, vo Francúzsku, v Taliansku a v Slovinsku. Asi som jediný paraglajdista s RS v Čechách. 
    RS je najhoršia v tom, že oberá človeka o dôstojnosť. Ideš po chodníku, zakopávaš a spadneš. A väčšina ľudí má jasno v tom, že si pod vplyvom alkoholu. RS postihuje kognitívne funkcie. Ty svojím tempom v práci všetko veľmi slušne zvládaš, ale šéf chce, aby si bol ešte rýchlejší. Keď sa mladej kolegyne na niečo spýtaš (a nedajbože aby to bolo opakovane), tak gúľa očami a funí a ukazuje, aký si neschopný. Niekam cestuješ, si na stanici a zrazu to na teba príde. Vieš, že máš dve-tri minúty. Si šťastný, že si „dobehol“ k dverám, na ktorých sú čarovné písmenká WC. Siahneš po kľučke a vtom si všimneš tabuľku s nápisom „Kľúče sú v pokladnici“, ale tvoj čas už vypršal. Ideš k lekárovi na kontrolu, snažíš sa mu vysvetliť, že tie lieky nepomáhajú, ale naopak, ešte viac strpčujú život, a on sa na teba díva ako na ignoranta, ktorý sa nechce liečiť. Očakávaš, že ťa pochopia aspoň tí najbližší, manželka a dcéra, ale ty vidíš, ako ich zjavne otravuješ. Robíš všetko, čo môžeš, aby si vyhovel všetkým okolo, ale oni to akosi nechápu – to je roztrúsená skleróza. Často sa stretávam s tým, že mnohí (lekári, rodina…) sa divia tomu, že postihnutí ereskou to vzdali a ide to s nimi „dolu vodou“. Každý deň vstať, žiť a bojovať, a to celé dni, týždne a roky – kde brať na to silu? 
    Keď som pred niekoľkými rokmi lietal v Annecy, videl som tam niečo, čo mi vyrazilo dych. Tam na paraglajde štartoval kolega, ktorý je na tom oveľa horšie ako ja. Videl som štartovať paraplegika na špeciálne upravenom vozíku, a bol fakt dobrý.
    Milí priatelia, prečo som to napísal? Život je veľmi náročný i pre ľudí, ktorí prekypujú zdravím. A čo ešte pre nás, ktorí žijeme s postihnutím? Že to nie je fér? To skutočne nie je. Prosím, nenechaj sa však nikým zlomiť, ani keby to bol tvoj najbližší. Spomínam si na článok, ktorý vyšiel v časopise Roska niekedy v 90. rokoch. Tam bolo napísane asi toto: „Maj cieľ a neustále sa oň snaž, keď si na vozíku, aby si sa raz postavil, keď chodíš o dvoch francúzskych barlách…

          

Komentáře k tomuto článku mohou registrovaní uživatelé vkládat v rámci našeho Diskuzního fóra. Nejzajímavější komentáře zveřejníme na webových stránkách.
Neregistrovaní uživatelé si mají možnost přečíst všechny komentáře na stejném místě.